Hrozne rád som chodieval a stále hrozne rád chodím k tete Božke a strýkovi Bohoušovi. Slovíčko hrozne som pochytil práve od nich. Bývajú v Ostrave, ale sú to rýdzi Moraváci, ľudia nádherného srdca. Obaja vyznávajú kult dobrého jedla a pitia a tak je to na nich aj vidieť, teta Božka, stelesňuje taký ten typ všeobjímajúceho materstva, váži úctyhodných stoštyridsať kíl, strýko Bohouš skoro tiež. Vždy, keď ich prídem navštíviť, ujmú sa ma ako vlastného, napájajú a hlavne kŕmia, lebo vraj som taký chcípáček, a vôbec, zahŕňajú ma svojou priateľskou náklonnosťou, ktorú im oplácam, ako sa mi len dá. V tomto smere úspech slávia naše klobásky, otec ich robieva podľa "tajného" rodinného receptu. S tetou a strýkom sme prežili veľa pekných a hlavne veselých chvíľ. Spomínam si na jednu príhodu z "poutě", čo je čosi ako na Slovensku jarmok. Na takej pouti sa niekedy diali veci nevídané a neslýchané, ale tá, na ktorú často spomínam, je unikátna. Konala sa práve jedna taká pouť, s cirkusom, kolotočom a inými atrakciami, bol tam aj "svetoznámy" iluzionista s partnerkou, ale to všetko bolo nič proti zápasom odvážlivcov z publika s medveďom, alebo hadom alebo s mužom v maske. Mimoriadny rozruch vtedy vyvolala teta Božka, ktorá sa, posilnená vínkom, prihlásila na zápas so všetkými tromi menovanými súpermi. Prítomné publikum, zhromáždené v ohromnom množstve, ju tak hlasito podporovalo, že to vyzeralo, akoby sa tam zbehla celá Ostrava. Zápas s anakondou trval krátko, principál zo strachu o život veleplaza zápas rýchlo ukončil, teta Božka by ho asi pretrhla na dva kusy. V medveďovi, keď uvidel pred sebou impozantnú postavu svojej protivníčky, sa asi ozval pud sebazáchovy, ušiel z manéže do svojej klietky a principál ho z nej nevedel ten deň už dostať. V treťom zápase muža v maske plieskala o zem, ako keby robila štrúdľové cesto, nevládal ani buchnúť rukou na znak, že sa vzdáva. Výhra bola síce malá, ale získaná popularita obrovská. Nepamätám si však, že by niekedy takéto jarmočné zápolenie ešte zopakovala. Teta Božka bola múdra, vedela, že také niečo sa nikdy dvakrát nestáva...
Pred istým časom sa odobrala do večnosti a mne sa akosi nechce veriť, že už nie je. V lete som bol navštíviť strýka Bohouša. Práve sme sedeli pri pive a spomínali, keď sa vonku strhla neobyčajne prudká búrka. Blýskalo sa a hrmelo až sklá rinčali. Strýko Bohouš pristúpil k oknu, zodvihol pohľad k nebu a zrazu s úsmevom povedal.
" Synku, slyšiš ten rachot ? To určitě Božka zas s někym tříska o podlahu.."
