Deprecated: Function split() is deprecated in /DISK2/WWW/dartagnan.sk/mezera-archiv/404.phtml on line 28
mezera.org - Literární server - Dilo - Obraz ID9367
Sťažka som sa skotúľal z postele. Cítil som, ako mi celým telom preteká bolesť. Opatrne som otvoril oči. Striaslo ma. Radiátory boli ledva vlažné.
„Ten sprostý kurič je určite zase ožratý!“ zahundral som. Podišiel som k oknu a prudká, pichľavá žiara sa mi bolestivo zabodla do očí. Videl som ako vonku poletuje sneh a navlieka koruny stromov do bieleho kabáta. Až ma zamrazilo. Na chvíľu som sa ponoril do myšlienok. Zrazu sa ma zmocnila melanchólia. Zazdalo sa mi, akoby to bolo včera, keď som sa ako decko bláznivo spúšťal dolu kopcomna igelitových vreciach. Zmáčaný s kusmi snehu v očiach som sa tešil zo zimy, zimného času. Všetko bolo iné, môj pohľad na život boliný. Naivný, detsky spokojný, nie ako teraz.
„Ach kde sú tie časy, keď si dedo namiesto desiatej nosil do práce päť pív a namiesto kriku nahnevaného vedúceho sa spievali koledy a popíjal grog.“ povzdychol som si pri tejto spomienke.
Ani som nezbadal, kedy sa zo mňa stal pesimista, cynik. Zrazu sa mi všetko zdalo akési sivé, odpudivé, nedokázal som sa z ničoho radovať. Zima a Vianoce s pribúdajúcim vekom stratili svoje čaro. Niet komu kupovať darčeky, nie je sa s kým radovať. Osamelosť občas bolí. Celý vesmírje dnes akýsi iný. Ľudia zomierajú na chrípku ako kedysi na mor. „ Niekto nás ľudí azda trestá?“ zamyslel som sa.
Z myšlienok ma vytrhlo až monotónne kvapkaniekohútika.
„Do riti, prečo sa všetko kazí práve teraz, keď som bez peňazí!“ zaklial som. Podišiel som bližšie a celou silom som ho prstom dotiahol. Na moment bolo ticho. Potešil som sa, no nie na dlho. O chvíľu sa opäť ozvalo hlasné kvapkanie.
„Bum!“ od zlosti som tresol päsťou do steny, až ma zabolelo zápästie. Vzápätí som hlasno zahrešil. Hodiny ukazovali deväť. Cigáni mi pomaly začali vyhrávať v žalúdku. Bolo mi treba nakúpiť.
„Aký je dnes deň?“ spýtal som sa sám seba.
„Sobota, ty hlupák!“ odvetil čísi hlas. Od ľaku som skoro dostal infarkt. Rozhliadol som sa po byte, no nebol tam vôbec nikto len ja sám medzi štyrmi stenami.
„Z tej samoty mi už tuším preskakuje, že počujem cudzie hlasyv mojej hlave.“
„Ja nie som v tvojej hlave, som tu!“ ozval sa znova ten hlas.
Stuhol som ako cencúľ, celým telom mi prebehli zimomriavky.
„ Čo to do šľaka môže byť?“ pokrútil som nechápavo hlavou.Konečne som sa osmelil.
„Kto je tu?“ spýtal som sa opatrne.
„To som ja Baltazár, čo ma nevidíš?“ ozvalo sa znova.
„Asi som už úplný magor, ale ja nikoho nevidím!“ odvetil som.
„No tu v obraze, už ma vidíš?“
V tom som ho uvidel. Visel tam a hlúpo sa na mňa usmieval. „Ale veď to je zajac z dedovho obrazu!“ nechápavo som neho vypliešťal oči.
Zavesil som ho tam len nedávno, zaujal ma keď som sa prehrabával starými vecami. Odvtedy visel v mojej izbe. Bol to nádherný obraz. Namaľoval ho akýsi dedinský maliar, no dedo si ho cenil akoby ho maľoval Picasso. Ten obraz bol naozaj celkom zvláštny, už na prvý pohľad človeka upútal neprirodzene, výraznými farbami. Boli na ňom oranžovo – červené hory, pod ktorými sa tiahol akýsi čierny tunel,na konci ktorého stál modrý zajac.
Až teraz som si všimol jeho atypických očí. Vyzerali ako tie starodávne, hracie guľôčky ktoré mali uprostred akýsi farebný pásik. Navyše mal každé oko inej farby.
„Akoto že rozprávaš?“ spýtal som sa.
„Ty si už na všetko zabudol však?“ odvetil zajac .
Bolo mi trápne, ale vôbec som nevedel o čom to zviera rozpráva.
„Neviem o čom hovoríš?“ mykol som rezignovane ramenami. Na chvíľu sa odmlčal. Zdalo sa že premýšľa. Dosť dlho sme tam mlčky stáli. Už sa mi to aj prestalo zdať absurdné, že sa rozprávam so zajacom. Prišlo mi to ako celkom bežná konverzácia.
„Ako si len mohol, zabudnúť na najlepšieho priateľa?“ spustil zajac.
V prvom momente ma to zarazilo, no po chvíli sa mi začali vynárať spomienky. Naozaj som toho zajaca poznal. Až teraz som si spomenul, na to ako som každý rok trávil prázdniny u deda.Žil na samote a jediným mojim kamarátom bol vtedy modrý zajko. Ja sám som mu dal meno Baltazár. Trávil som s ním hodiny času, bol mojím verným poslucháčom.
„Už viem! Ty si môj priateľ Baltazár!“ vypadlo so mňa. V tom som si všimol ako tomu zajacovi vyhŕkli slzy.
„Som rád, že si si konečne spomenul!“ odvetil dojatý zajac. Podišiel som k nemu a podal som mu ruku. Na to, že bol z obrazu, mal celkom pevný stisk. Až ma to prekvapilo.
„Budem ti teda robiť spoločnosť!“ ponúkol sa zajac. Prikývol som.
„Aspoň už nebudem nahlas nadávať!“ skúsil som zavtipkovať.
„Pokojne si môžeš uľaviť, mne sprosté slová nevadia!“ usmial sa zajac.
„Wau, ty si lepší ako ľudský priateľ!“ pochválil som ho. Chcel som sa ho na niečo opýtať, no v tom som začul, odporný, piskľavý zvuk.
„Crrrrn!“ zarinčal budík.
Poťažky som sa skotúľal z postele. Cítil som, ako mi celým telom preteká bolesť. Opatrne som otvoril oči. Striaslo ma. Môj prvý pohľad smeroval na stenu.
Bol tam. Spokojne stál vo svojom hranatom úkryte s prihlúplym úsmevom na tvári.
