Hala letiska je prázdna. Písmená na paneli sa zbláznili. Otáčajú sa, prudko preskakujú, tvoria nezmyselne viaczmyselné a zmyselné prešmyčky. Vzduch vibruje. Hlas ako zo slúchadiel, uprostred hlavy, neznámym jazykom oznamuje najbližší odlet. Rozumie tomu jazyku, takže sa zdesene obráti k sklenenej stene. Panel je i tam, tentoraz zlomyseľne odhaľuje pravdu.
– Nestihneš to!
Za panelom sa však zdá, že je ešte šanca, schodíky k lietadlu ešte len pristavujú, ale akosi náhlivo. Hore na plošinke sa mu marí jeho Dita, áno je to ona, máva mu čímsi žltým nad hlavou, vozík prirazí k lietadlu, ústami hltá čosi dôležité, zvrtne sa a dvere zhltnú ju. Hluk motorov ešte zosilnie a Ďuri sa rozbehne k pohyblivým schodom, ale schodište sa otáča k nemu chrbtom, vie...
– ak chcem letieť, musím najprv dole, – všetky schody sa natruc dvíhajú hore, beží teda po nich, nemá sa čoho chytiť, s dychom stačí len na to, aby sa udržal na mieste. Vibrácie pomaly zanikajú a až teraz doľahnú na neho Ditine slová, ale so všetkou ich váhou...
– Nestihneš to!
Schody sa zaseknú a zhodia ho do skutočnosti. Augustové slnko za Ditinou hlavou je také prudké, že jej nevidí do tváre.
– Zase si sa tešil na Kanadu?
Výsmech v jej hlase odhalil, že tentoraz mu to neprejde. Vlani to bolo iné, bála sa o neho, keď prišiel s letenkami v takomto stave. Bála sa, že ho takého uvidí dcéra, bála sa odletieť sama. Teraz sa zľakla samej seba.
– Idem sama! Anka bude spať u kamošky, chladnička je čistá, keď nechceš skapať hladom, musíš sa o seba postarať sám.
Posledné slová kričala na neho z chodby. Dvere sa rozleteli, a ako vyšla, vtiahol sa dnu chlad. Rozfúkalo sa, pár suchých žltých javorových listov mu vletelo do tváre. Čas sa zrýchlil, objavil sa jazýček snehu a prerástol na závej. Zdvihlo ho z postele
– Ak teraz nezavriem, zasype ma tu.
Prievan zo schodišťa drží dvere zvonku, on ich, sediac na dlážke, opiera chrbtom.
